Jedno mimoriadne „príjemné“ stretnutie.

Autor: Milan Seberíni | 16.5.2016 o 23:30 | Karma článku: 4,15 | Prečítané:  752x

S cestovaním v MHD Bratislava nemám až dodnes žiadnu nepríjemnú skúsenosť. A to sa vozím už dosť dlho. Ale každá udalosť sa (vraj) stane najprv po prvý raz.

Pondelok, 16. mája, 10:24. Čakám so psom na zastávke Strečnianska na autobus č. 192 smerom na Patrónku. Zastávka je na znamenie, zakývam teda vodičovi, psa beriem na ruky (yorkshir, 8 kg), aby som s ním nemal problém pri nastupovaní. Stredné dvere autobusu sa nedajú otvoriť (až neskôr som pochopil, že pán šofér ich úmyselne zablokoval). Pár ľudí chce vystúpiť, idú teda k predným dverám, takisto idem aj ja, a nastupujem. Ešte som vo dverách, keď pán šofér na mňa zhúkne, že pes nemá košík. Má ho na krku a ešte pri nástupe vo dverách mu ho nasadzujem. Sadnem na voľné sedadlo, psa mám na rukách, a – cestujeme. Teda, to som si tak myslel.

Stredné dvere autobusu sa odrazu otvoria, pán šofér vplával do autobusu a poriadne nahlas ma vyzval, aby som vystúpil, lebo pes nemá náhubok. V autobuse sú údajne tri kočíky a čo keď pes niekoho pohryzie. Okamžite mám vystúpiť, lebo inak... (neviem, čo malo byť ďalej inak...).

Skúsil som namietnuť, že veď pes má košík, aha, veď ešte vo dverách som mu ho založil. A že ho držím na rukách a ešte aj na vôdzke. Zbytočne. Mám okamžite  vypadnúť.

No, dobre. Červená tvár a vypúlené oči nesľubovali nič dobrého. Ale v poriadku, šofér má právo odmietnuť cestujúceho, pokiaľ je, čo ja viem, opitý, smrdí, robí neporiadok a tak... Ja som síce nebol ani jedno z toho, ale prosím, vystúpil som. Pána šoféra som sa ešte stihol opýtať, či ho ráno vybila manželka, že je taký zlostný. Že nie, ale ak chcem, vybije ma on. Nuž, poďakoval som sa, že teda nechcem. Červená tvár a vypúlené oči naznačovali, že by si možno rád udrel.

Celá tá dráma trvala snáď nie viac ako dve minúty. Stihol som ešte pánu šoférovi popriať príjemnú ďalšiu jazdu, ale nestihol som si všimnúť, koľko bolo vlastne v autobuse kočíkov
(a či vôbec nejaký).

Našťastie som sa neponáhľal. O 30 minút išiel ďalší autobus, tým sme sa spokojne a bez problémov odviezli.

Toto sa mi stalo prvý raz v živote (a že mám už dosť rokov). Iste, každý máme svoje osobné problémy, ale ventilovať si svoju osobnú biedu na náhodnom cestujúcom, to sa mi zdá dosť úbohé, nie?

A čo na to DPMB? Odpovie vari, že to sa nemohlo stať, lebo príslušný pán šofér je členom Brigády Socialistickej Práce? (Lebo takú odpoveď som už raz dostal, keď som bezplatne vrátil prismudnuté konzervy s trenčianskym párkom s fazuľou).

 

Milan Seberíni

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?